Ján Kaprsberg

Na brieždení sú oddiely pripravené napadnúť hrad. Na jednej z neporušených stien Brekova je kriedový nápis Thököly – kuruc király, török kutya! 

Smoukum vyvreskuje v odpornej materčine: „Bratia, nikdy nepúšťajte zbraň z ruky, to ste už napoly mŕtvi!“

Do tábora zavíta i potulný mních. Nik si ho poriadne nevšíma, keď kráča okolo koní a stanov a v kuse rozpráva o odpustení, Božom milosrdenstve a spravodlivosti.

Paša Galip dá povel k útoku. Naše jednotky sa vydávajú na kopec. Vtom nás všetkých prekvapí protivníkova salva. Chlapca po mojej pravej ruke odpíše olovo. Ihneď zaľahneme, Turci utekajú späť k úpätiu. Kurucom prikážem, aby ustúpili.

Smoukum a paša sú zaskočení. Delo sa znova rozvreští. Do boja zapojíme vozy, kryjeme sa nimi a postupujeme vpred. Vyzeráme ako husiti. Guľky sa nepríjemne zarývajú do dreva. Niektorí chlapi sa odpájajú a kryjú väčšími kusmi kameňov. Zastavujeme uprostred úbočia, čakáme na posily. Ležíme v tráve. Mám nepríjemný pocit, že delo, čo ostreľuje Brekov, môže trafiť i nás. Tesne vedľa mňa sa do zeme zarýpe guľka a vychrlí gejzír hliny na moju hlavu. Hneď sa väčšmi pritlačím k drevu. Zakrátko už za vozom nie je miesto. Nejaký Turek sa kotúľa dole kopcom s prestrelenou hruďou.

Do uší mi udrú mníchove slová: „Boh je dobrotivý a milosrdný!“

Kráča k nám v hnedej vrecovine s kapucňou, podopieraný úzkou palicou.

„Boh odpúšťa hriešnikom!“

V živote som nevidel absurdnejší obraz. Bojové pole a potulný mních. Vyčíňanie smrti a slová božieho služobníka.

„Stojte!“ vrieskam naňho odušu. „Ihneď sa vráťte!“

„Nebojujte, bratia! Boh nás učí milovať!“

Akoby zázrakom dôjde až k nám. Na sebe nemá ani škrabanec. My, učupení a ustráchaní, ktorých prežitie závisí od kúska dreva, čo nás kryje. On, stojaci nad nami ako kráľ, žehná  nás s pokojným úsmevom na tvári.

„Pokoj vám, bratia!“

Potom sa zahľadí na Brekov a ide ďalej.

„Stoj!“ kričím. „Vráť sa, hlupák! Kry sa!“

„Pokoj Pánov potrebujú i na hrade.“

Podopierajúc sa palicou kráča vpred. Nepriateľ vystrelí z hradnej veže, zbadám oblak dymu z pušného prachu. Mních padne na zem s prestreleným hrdlom. Ruky má rozhodené ako Kristus na kríži. Krv mu zmáča vrecovinu ako pramienok horskej vody. Trasie sa na celom tele a chrčí. Chrčí, akoby sa modlil. Nikto z nás ani necekne. Načúvam tej bolestnej modlitbe, nadávam si do zbabelcov, že sa bojím vystrčiť hlavu a ukončiť mníchovo trápenie. Chudák sa rozkašle, niečo bľaboce a snaží sa nadýchnuť. Dusí sa vlastnou krvou. A chrčí. Kňazovo chrčanie sa mi zarýva do srdca. Mladší kuruc schovaný za druhým vozom sa rozplače. Pred chvíľou tu stál a prežehnával ma. Teraz si vylihuje v tráve a čoraz slabším chrčaním nám oznamuje, že onedlho bude mŕtvy. Ešte chvíľku.

‚Ešte chvíľku si tu poležím. A potom pôjdem. S Pánom Bohom.‘

A zrazu je ticho.